balaton99

Pri plánovaní cesty som počítal s 3 až 4 zatmeniachtivými ľuďmi. Začať sa malo v sobotu, denne sme mali zmáknuť okolo 100 km pohodovým tempom a teda k Balatonu by sme prišli s dostatočným predstihom. No človek mieni, osud mení. Na konci sa mi aj tak potvrdilo, že plánovať dopredu sa vôbec neoplatí. Máločo z naplánovaného sme aj dodržali.

Vyrazili sme pomerne neskoro, až v nedeľu o 12:30 hod. Síce štyria, no Stenly a Braňo sa pred Heľpou obrátili a kôli povinnostiam sa vrátili späť domov. So Stenlym sme sa dohodli, že nás neskôr dobehne vlakom. Stretneme sa v utorok doobeda v Nových Zámkoch pred železničnou stanicou a styčným dôstojníkom po telefóne v prípade problémov bude jeho sestra. Dohoda jednoznačná, no telefonovanie sa Stenlymu stalo osudným, ale o tom až neskôr.

Prvá etapa viedla mojou obľúbenou trasou - údolím Čierneho Váhu. Celá táto oblasť je popretkávaná krásnymi cestičkami bez áut, nádherná príroda priam volá po spoznaní. Cestou na juh sme museli prejsť cez hrebeň Nízkych Tatier a ideálnou je cesta cez sedlo Priehyba, z ktorého sme zbehli priamo do rázovitej horehronskej dedinky Heľpa. Tu sa už napája hlavná cesta, po ktorej sme sa dostali do Brezna a ďalej až do miesta prvého bivaku vo vodáckom kempe pri Hrone v dedinke Nemecká. Prvú zaťažkávaciu etapu sme mali úspešne za sebou.

Ráno sme plní síl vyrazili ďalej. Preleteli sme B.Bystricou, niečo sme pojedli na námestí vo Zvolene, popoludňajšiu siestu sme spojili s okúpaním sa v Halčianskom jazere pri Banskej Belej a trošku sme si pozreli jedinečnú B.Štiavnicu. V tomto banskom kraji sa nachádza toľko rôznych priehrad a jazierok ako asi nikde inde na Slovensku. Každé mesto alebo dedinka ich má hneď niekoľko. Mnohé sa v minulosti využívali pri banskej činnosti a dnes slúžia domácim na pekný oddych.

Ďalší bivak sme našli pri peknej priehrade pri dedinke Bátovce. Samozrejme sme si aj trošku zaplávali a opláchli zo seba prach z cesty. V noci nás zastihol slabší dážď, a tak sme museli narýchlo hľadať nejakú strechu nad hlavou. Presunuli sme sa na terasu reštaurácie, kde nás až do rána otravoval nepríjemný zvuk elektrického lapača hmyzu. Nechcel by som byť na mieste nejakej mušky. Ale hlavne, že bolo sucho. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to jediný raz za celú trasu čo nám pršalo, proste počasie sme mali vybavené.

Ráno o 7 hodine som sa telefonicky spojil s naším styčným dôstojníkom. Stenly bol už na ceste, tak som navrhol, že sa stretneme v Nových Zámkoch presne o 9 hodine. Vyrazili sme smerom na Levice. No nejako som sa prerátal a bolo mi jasné, že do deviatej to nemôžeme stihnúť. Navyše sme v tej rýchlosti, akou sme sa potom ponáhľali, ešte aj zle odbočili a niekoľko kilometrov sme si dali navyše, takže ďalšie zdržanie. Do Nových Zámkov sme dorazili až pred 11 hodinou. Tu nás Stenly prekvapil správou, že medzitým čo on telefonoval, kde sme, tak mu spred nosa nejaký "chytrák" ukradol peňaženku aj s bankokartou. Paráda! A čo teraz? V prvom rade stornovať bankokartu. Potom to treba ohlásiť na políciu, čo keď náhodou. Veď sem-tam sa im niečo podarí vypátrať. Dnes už viem, že tie tri hodiny, čo Stenly strávil spisovaním zápisnice, boli absolútne zbytočné a neskôr nám ešte aj chýbali. Ale kto to mohol tušiť. Po tejto nepríjemnej skúsenosti sme sa ešte zastavili u jednej kamošky Martini a išli sme sa na chvíľu okúpať na miestne štrkovecké jazero. Potom sme si nakúpili potraviny na dva dni a o šiestej poobede sme konečne mohli vyraziť ďalej.

Večerný prechod hranicou v Komárne bol bezproblémový. Chceli sme dobehnúť stratený čas, takže sme krútili ďalej. Až za tmy sme sa začali obzerať po mieste na spanie. Dlho sme nemohli nič nájsť, no nakoniec sa na nás usmialo šťastie a našli sme krásne miestečko - špinavú búdu pri horiacom smetisku. Ale keď sme si tam trošku poupratovali, tak to nevyzeralo až tak biedne. Dym z horiaceho smetiska navyše odpudzoval všetkých komárov, takže sa spalo v pohode.

Ráno sme si trochu privstali a o 7 hodine sme už zase šliapali. Zaujímavý bivak mi potvrdil, že miesto na spanie sa dá nájsť aj na tých najnepravdepodobnejších miestach. Ponáhľali sme sa, lebo sme do začiatku zatmenia chceli dôjsť k Balatonu. Okolo nás prúdili tisícky áut, jedno za druhým. Podľa značiek bola prevažná väčšina od nás, ale videli sme aj veľa Čechov a Poliakov. Každý sa prišiel pozrieť na toto nebeské divadlo. Okolo deviatej nás dobehli dvaja naši krajania, tiež na bicykloch. Hneď sme sa potešili, že sa nám pôjde lepšie, no bol to omyl. Tí dvaja boli asi blázni. Vraveli, že idú až z B.Bystrice, no nemali žiadne cyklovaky. Svoje veci si niesli normálne v ruksakoch a cez to všetko sa hnali strašnou rýchlosťou, ako keby práve nasadli na bicykle. Normálne sme im nestačili. Nie sme nejaké sračky, no toto bolo na nás priveľa. Držali sme sa s nimi z posledných síl, takí umakaní sme neboli za celú trasu. Vykúpenie nám priniesol až defekt jedného z nich vo Veszpréme. Rozdelili sme sa s tým, že pri ich rýchlosti nás hneď dobehnú. No viac sme sa už nestretli. Možno aj preto, že už bolo veľa hodín a zatmenie sa malo o chvíľu začať. Chceli sme si to celé v pohode vychutnať, tak sme to zapichli nejakých 5 km pred Balatonom do poľa. Všade už bolo množstvo ľudí, každý netrpezlivo očakával začiatok. Našli sme si volné miestečko, stihli sme ešte niečo zahryznúť a už to tu bolo.

Presne o 11. hodine 27. minúte Mesiac pomaličky začínal zo severozápadu zakrývať Slnko. Krôčik po krôčiku sa celý posúval pred majestátne Slnko. Postupne sa stmievalo, cítili sme ochladenie. Tesne pred úplným prekrytím sa celé nebo zafarbilo do červena ako pri východe alebo západe Slnka. Obloha nebola úplne čistá, ale bola pokrytá pravidelnými jemnými zhlukmi mrakov, ktoré však spolu so zatmením vytvárali prekrásny dramatický úkaz. Nachádzali sme sa už v oblasti úplného zatmenia, takže keď Mesiac celkom prekryl Slnko, nastala noc, oblohu osvetľovali len červené mraky a biela žiara spoza Mesiaca. Maximálna fáza trvala niečo cez dve minúty. Ochladilo sa aspoň o desať stupňov, ale stálo to za to. Potom sa Mesiac začal zase "zo" Slnka vzďaľovať. Všetko sa vracalo do normálnych koľají. Celý úkaz, od prvého kontaktu, čiže násunu Mesiaca pred Slnko, trval zhruba tri hodiny. Bolo úchvatné pozorovať, ako sa za takú krátku chvíľu zmenil deň na noc a noc na deň. Stálo to za tú námahu prísť sem.


dramatická scéna	maximálna fáza	poludňajšia "večerná obloha"

Ešte očarení sme nasadli na bicykle a pohli sme sa ďalej. Za chvíľku sme už z kopca v diaľke videli obrovskú modrú plochu Balatonu. Zbehli sme do mestečka Balatonalmádi s úmyslom niekde zmyť prach z cesty, no tu nás Balaton prvýkrát sklamal. Nielenže všade bolo plno ľudí, ale "obyčajný chudobný študent" sa normálne nemá ani kde opláchnuť. Pobrežie Balatonu, teda aspoň tá časť západného pobrežia, ktorú sme obišli, je celé zarastené hustou vrstvou tŕstia. Neexistuje

**Balaton**

voľný prístup k vode a tam, kde je, treba platiť. Hľadaním sme prešli asi 20 km a nakoniec sme sa aj tak vrátili k jednému miestu, kde to bolo najlacnejšie. Normálne by sme sa na to aj vykašľali, ale trápilo by nás, keby sme sa vrátili domov a ani by sme si nezmočili nohy v tom toľko ospevovanom "mori strednej Európy". S ťažkým srdcom sme zaplatili vstupné a davaj do vody. A tu druhá zrada. Voda špinavá, kalná, z piesčitého dna vyrastali rôzne chaluhy a aj 50 metrov od brehu siahala voda len po pás.
Proste Balaton sklamal a to nás čakalo ešte to najhoršie.

Keď sme sa vo vode ako tak vybláznili, rozhodli sme sa, že do večera prejdeme ešte zopár kilometrov už smerom k domovu. Naše sklamanie ako tak zmiernili pekne vybudované cyklistické chodníčky, ktoré pravdepodobne vedú okolo celého Balatonu. K večeru sme sa zase začali obzerať po nejakom peknom mieste na bivak. Skúšali sme to aj v kempe, no odradila nás cena a tak sme opustili pobrežie, aby sme si mimo ľudí našli nejaké tiché miestečko. Bola to však osudná chyba. Pred dedinkou Füle sme to strihli do poľa a akonáhle sme spomalili, tak to nastalo. Trest Boží! Z každej strany sa na nás začali valiť hordy nenásytných bodajúcich komárov. A keď vravím hordy, tak tým naozaj myslím obrovské množstvo tých nepríjemne bzučiacich a otravných upírov. Na štvorcovom centimetri tela som okamžite mal asi "desať" komárov a nepomáhali ani dve vrstvy oblečenia.So svojimi sosákmi (či čo to majú) sa dostali všade. Skúšal som použiť repelent. Striekal som ním všade, na seba, okolo seba, ale neprešlo ani desať sekúnd a boli tu zas. Nič ich neodradilo. Jedinou našou záchranou boli spacáky. Rýchlo sme sa do nich vopchali a zazipsovali až po uši. Vôbec som však nezávidel Stenlymu, na ktorého to prišlo v tej najnevhodnejšej chvíli. Tých potrebných päť minút na vykonanie potreby bolo preňho istotne to najhoršie v živote. No týmto sa naše trápenie vôbec neskončilo. Keďže teplota ovzdušia bola isto minimálne 15 stupňov a naše spacáky sú ideálne tak pre teploty okolo 5 stupňov, tak už po niekoľkých minútach sme boli absolútne mokrí od potu, pričom vyzliecť si už viac nebolo čo. Situácia bola zúfalá. Vonku číhali milióny nenásytných komárov a v spacákoch sme sa cítili ako v nejakej saune. Ja som to riešil štýlom 10 + 10. T.j. 10 sekúnd som vetral spacák (maximálna doba, kým sa tie svine nespamätali) a potom som sa 10 minút potil. Takto som to opakoval niekoľko hodín. Chvalabohu sa nad ránom citeľne ochladilo, takže sa komáre niekam vytratili a aj sauna prestala. Mohli sme si asoň chvíľu pospať.

Po strašnej noci sme boli ešte viac unavení ako včera, ale pomyslenie, že by sme takú noc mali stráviť ešte raz, nám dodalo sily a len čo sa rozvidnelo, prášili sme preč, aby sme sa dostali čo najsevernejšie. Keďže sme nemali so sebou podrobnú mapu Maďarska, tak sme trošku blúdili, hľadajúc tú správnu cestu. Pomohlo k tomu aj divné maďarské značenie ciest a hlavne tie ich zákazy pre cyklistov. Normálna hlavná cesta, žiadna diaľnica, a zrazu: Zákaz cyklistom. A inej cesty niet. Tak kadiaľ máme ísť. Najprv sme sa vždy vracali naspäť a hľadali sme inú cestu, ale bolo to o ničom. Potom som zbadal, že miestni ten zákaz aj tak majú niekde, tak sme to riskli. Nikto neprotestoval, a tak sme pokračovali smerom na Estergom. Naším cieľom bolo dostať sa na Slovensko ešte dnes. Hnala nás túžba dať si konečne naše pivo. No mali sme smolu. Posledná kompa na Slovensko nám ušla priamo pred nosom. Oneskorili sme sa o desať minút. Ešte sme videli, ako na druhej strane vystupujú ľudia na breh. No čo už. Boli sme nútení stráviť ešte jednu noc v Maďarsku. Mali sme aspoň čas pozrieť si Estergom. Je to celkom pekné mestečko s krásnym historickým centrom. Hľadali sme si miesto na spanie a prvé čo nás napadlo, bolo, že pôjdeme niekde mimo mesta. Akonáhle sme však opustili mesto, hneď na nás začali útočiť naši starí známi - komáre. Vôbec sme nemali chuť zopakovať si predošlú noc, radšej budeme spať niekde na lavičke, preto sme sa hneď vrátili do mesta a tam na počudovanie nebolo ani jedného komára. Došlo nám, že lietadlo, ktoré lietalo večer nad mestom, rozprašovalo nejakú chemikáliu na odpudenie hmyzu. Či je to dobré pre prírodu alebo nie to neviem, no bolo to maximálne účinné a nám to v tej chvíli viac než vyhovovalo. V meste sme našli polozbúranú budovu. Hneď sme to využili a jednu miestnosť sme si vybrali za bivak. Pri hľadaní vhodného fleku v budove sme objavili aj "byt" nejakého bezdomovca. Chlapík (asi) to tam mal veľmi pekne zariadené - kuchyňa, obývačka, spálňa. Všetko krásne usporiadané, proste poriadkumilovný človek. A navyše neskôr ukázal, že vie čo sa patrí a prišiel nás navštíviť. No malo to jednu chybu, bola už hlboká noc a my sme už spali.

Druhou rannou kompou sme sa cez Dunaj konečne dostali na rodné Slovensko. Trošku sme si popozerali Štúrovo (je to bohužiaľ tak, ale Estergomu sa krásou zďaleka nevyrovná) a zašli sme sa pozrieť aj na trosky za 2.svetovej vojny zbúraného mostu Márie Valérie (v súčasnosti už znova konečne postavený). Nechápem, ale takto ráno nás úplne prešla chuť na pivo. Vôbec sme na to ani nepomysleli, a tak sme vyrazili smerom na Levice.

Počas tejto etapy sa mi stala zaujímavá vec. Niekoľkokrát mi asi na 20 - 30 minút absolútne vypol mozog. Vôbec si nepamätám, kadiaľ sme prechádzali. Viem len, že som celý čas pozeral na svoj odraz na Stenlyho blatníku a podvedome som šliapal do pedálov. Či to bolo únavou, alebo horúčavou, ktorá v ten deň panovala alebo jednotvárnou krajinou to neviem, ale keď sme sa večer o tom bavili, tak chlapi hovorili, že prežívali niečo podobné. Večer sa nám chvalabohu zase vrátila chuť na pivo, a tak sme sa zastavili v Sliači v krčme a konečne sme si dali jedno, dva, ... . Nie je nič lepšie ako prvé vychladené čapované pivo po takom fyzickom výkone. Bivak sme rozložili priamo pri vojenských kasárňach, čo nebolo práve najšťastnejšie, lebo až do polnoci tam stále nejakí vojačikovia preskakovali plot a otravovali nás. Ale mal som pre nich porozumenie, však ja som tiež nebol iný.

Chladné ráno a osviežujúca rosa mi pripomenuli, že sa už konečne nachádzame v "našich" zemepisných šírkach. Domov sme to mali už iba niečo cez 100 km. Takže, keď sa nič nepredvídané nestane, večer už budeme doma. No ešte bol pred nami opäť hrebeň Nízkych Tatier, posledná veľká prekážka pred domovom. Zase sme sa ho rozhodli prekonať z Heľpy cez sedlo Priehyba. Potom sme už len zbehli dole k Čiernemu Váhu, zopár kilometrov proti prúdu na hlavnú cestu a už tu bola Šuňava, Lopušná dolina a Svit. Zapichli sme to u Lukáša v "Canade", v miestnej časti Svitu. Objednali sme si pivo, sadli na terasu a riadne si to všetko vychutnali.

Účastníci:	Ondrej Budiš, Lukáš Kačmarčík, Stenly Pjatak
Dátum:	8. - 14.8.1999
Prejdené:	846,2 km za 39 hodín a 50 minút
Priemerná rýchlosť:	21,25 km/h
Denný priemer:	120,9 km ; 5 hodín a 40 minút

Balaton '99 - cesta za zatmením